Návrat k menším bunkám s veľkosťou 4,9 mm?

Prechod na bunky tejto veľkosti nemožno síce považovať za recept na riešenie varoatózy, ale návrat včely medonosnej k jej prirodzenej veľkosti môže vylepšiť východziu pozíciu pri selekcii včiel odolných proti varoatóze. Na základe Cowanovho merania z roku 1890 vieme, že priemer bunky robotnice bol vtedy v rozmedzí 4,72 až 5,36 mm a bunky v plodisku mali priemerne 4,9 mm. Zavedenie umelo vyrábaných medzistienok v 19. storočí umožnilo bunky mierne zväčšiť, čo následne viedlo i k väčšiemu vzrastu včiel. Tento proces sa v Európe uskutočnil v rokoch 1895 až 1925. Od tej doby má väčšina medzistienok priemer buniek okolo 5,5 mm.

Prednosti

Skúsenosti mnohých včelárov z Európy a z Ameriky ukazujú na to, že včelstvá, ktoré sú usadené v diele s bunkami 4,9 mm, majú svoje výhody :

• Je viditeľný rýchlejší rozvoj, pretože plod, ktorý sedí na štyroch 5,5 mm plástoch, sa rovnako tak dobre zmestí na tri 4,9 mm plásty a tým je uľahčená termoregulácia väčšieho množstva plodu, čo je výhodné zvlášť v predjarí.

• I napriek tomu, že umelo zväčšené včely majú väčší medový vačok a dlhší cuciak, napodiv znáška včiel z plástov s bunkami 4,9 mm sa im spravidla vyrovná.

• Naviac samozrejme ?malé? včely vykazujú vyššiu vitalitu a to je veľmi priaznivé zistenie vzhľadom k odolnosti proti chorobám a parazitom. V niekoľkých prípadoch sa podarilo včely vyselektovať tak, že nepotrebovali ošetrovanie proti varoatóze a aj tak prinášali dobré znáškové výsledky.

Nevýhody

Bohužiaľ prestavba na 4,9 mm bunky je problém, ktorý je pomerne obtiažny. Naše včely sú umelo premenené na väčší druh už viac ako 100 rokov a za tú dobu už pravdepodobne bola na genetickej úrovni u väčšiny rodov stratená schopnosť výstavby diela a zaplodovanie do malorozmerových buniek. Pod pojmom trvalá schopnosť stavby bezvadných buniek s rozmerom 4,9 mm je potrebné chápať predovšetkým to, že včelstvá samotné stavajú také medzistienky bez akýchkoľvek nepravidelností a bez problému ich zaplodujú. Aby sme tento stav dosiahli, je na to potrebný zdĺhavý proces, ktorý spravidla prebieha spoločne so zmenou pôvodu včiel, prípadne prísnou selekciou.

Skúsenosti

Erik Osterlund zo Švédska, ktorý sa ako jeden z prvých európskych včelárov vysporiadal s týmto problémom, popisuje svoje prvé skúsenosti takto:

?V roku 1970 som testoval sedemnásť zo svojej stovky včelstiev a pridal som im medzisteny s priemerom 4,8 mm. Tak bol celý priestor osadený dvanástimi polovysokými rámikmi. Jedno včelstvo vybudovalo svoje medzisteny perfektne, päť včelstiev malo dobré výsledky a desať ďalších splnilo svoju úlohu uspokojivo. Šestnásť včelstiev tak bolo na jeseň roku 2000 zazimované výhradne na 4,8 mm bunkách. Desať včelstiev naproti tomu vôbec nebolo schopné medzisteny vystavať, vystavali také zlé plásty, že som ich musel roztaviť. Ani tých zostávajúcich 44 včelstiev ma svojimi výsledkami neuspokojilo, takže som došiel k tomu, že na malé bunky ich musím prevádzať postupne cez rozmer 5,1 mm.?

Pri výstavbe diela s malými bunkami pozorujeme pri nevhodných včelstvách dva javy :

• Bunky sú stavané vo vodorovných radoch a už pri nepatrnej výške sa začnú zmenšovať až sa vytratia úplne. V dôsledku toho sa susedné bunky naopak zväčšujú. Takéto plásty môžu byť predbežne uznané iba v prípade, že počet slepých buniek sa drží v obmedzenom množstve.

• Vo veľmi nepravidelnom diele je veľké množstvo slepých buniek, často až jedna tretina. Zostatok sa stáva veľkými trubčími bunkami, ktoré ale pre svoje nepravidelnosti sú nedostatočne zaplodované. Toto sa stáva najčastejšie počas jarnej znášky, kedy je silné včelstvo. Takéto plásty musíme ihneď odstrániť.

Skúsenosti tých včelárov, ktorí pri prechode na 4,9 mm bunky boli po mnohých pokusoch úspešní, ukazujú, že problém treba rozdeliť do troch okruhov:

• Genetické predpoklady, teda pôvod matky.

• Vzhľadové predpoklady robotníc, t.j. predovšetkým stavba tela, ktoré sú v danej dobe k dispozícii pre prestavbu diela.

• Prevádzkovo technické a stavebné postupy, kde a kedy majú byť malobunkové medzisteny založené.

Genetické predpoklady

Kranská a buckfastská včela sa chovala dlhé desaťročia na umelo zväčšených bunkách. Pritom chovatelia dávali prednosť tým včelstvám, ktoré dokázali najlepšie s týmito veľkými bunkami pracovať, čo viedlo samozrejme k ich selekcii. Je možné očakávať, že mnohé línie už medzitým stratili schopnosť stavať malé bunky. Keď je potom také včelstvo umelo nasadené na vystavanie plástov s bunkami priemeru 4,8 mm alebo 4,9 mm, vzniká neprirodzená situácia. Na základe amerických skúseností nie sú takéto včelstvá dostatočne rezistentné proti varoatóze, i keď žijú čisto na diele 4,8 mm. Samotné matky nemajú obvykle žiadne problémy, všetky kladú bežne vajíčka do buniek 4,8 alebo 4,9 mm. Dokonca menším bunkám dávajú pri kladení vajíčok prednosť. To sa nakoniec ukazuje i na veľkosti buniek v medníku, ktoré bývajú o 0,3 až 0,5 mm väčšie ako v plodisku.

Vzhľadové predpoklady

Veľkosť tela robotnice nie daná len dedičnými predpokladmi, ale aj veľkosťou buniek, z ktorých sa vyliahli. Tieto dva faktory pôsobia na včely rôzneho pôvodu rôzne silno. Sú také situácie, kedy i cez odchov v 5,5 mm bunke je vplyv len malý. Podľa veľkosti tela staviteliek sa všeobecne na prírodnom diele stanovuje veľkosť buniek, ktoré stavajú. Ale i tu sa objavujú rozdiely. Geneticky malé rody včiel vykazujú tendenciu stavať na prírodnom diele menšie bunky ako sú tie, z ktorých sa vyliahli. Erik Osterlund našiel vo včeľom úli bunky s veľkosťou 4,95 až 5,5 mm. Mnohé včelstvá plodia zdravé mladé včely a takú sú pravdepodobne najvhodnejšie na to, aby stavali medzisteny s bunkami s priemerom 4,9 mm.

Prevádzkovo technické a stavebné postupy

Existujú určité podmienky, v ktorých možno s úspechom vystavať dielo z malobunkových medzistien, i keď dôvody a súvislosti sú vysvetliteľné len z časti. Malé bunky slúžia včelstvám v prírodnom chove k odchovaniu plodu, väčšie k uskladňovaniu medu. Rozhodujúca je momentálna potreba včelstva, t.j. či sú práve teraz potrebné väčšie bunky pre uskladnenie medu alebo sa má rozširovať plodisko, t.j. stavať malé bunky.

• Čím silnejšia je znáška alebo zakŕmenie, o to skôr budú potrebnejšie medové bunky. K výstavbe malobunkových medzistienok v silnejších včelstvách sa najlepšie hodí doba pred vlastnou jarnou znáškou. Približne v tomto čase dochádza k rozširovaniu plodiska.

• Slabé včelstvá stavajú malé bunky skôr ako včelstvá silné, lebo chcú predovšetkým rozširovať plodisko.

• Umelé alebo prirodzené roje sú vhodnejšie ako včelstvá so založeným dielom, tu je tvorba plodových buniek tou najdôležitejšou úlohou.

• Včelstvá, ktoré sú v niekoľkých nadstavkoch, malobunkové medzistienky vo vrchných nadstavkoch trochu horšie stavajú a to hlavne v prípade včiel, ktoré samé pochádzajú z malých buniek. Najlepšie tieto malobunkové medzistienky vystavajú keď sa rámiky zavesia do stredu plodiska medzi plodové plásty.

Umelý roj v dvoch krokoch

Aby sa uľahčil začiatok, doporučuje sa postupovať v dvoch krokoch. Najlepšie skúsenosti sú so slabým umelým rojom, ktorý bol najskôr prevedený na niekoľko medzistienok s bunkami s priemerom 5,1 mm. S touto strednou veľkosťou buniek sa rýchlo vyrovnajú všetky včely. Prvá generácia včiel, ktorá sa vyliahne z buniek 5,1 mm bude už v takej situácii, že pre ne nebude ťažké budovať bezchybné bunky s rozmerom 4,9 mm. Tento cieľ môžeme dosiahnuť približne za päť až šesť týždňov od osadenia umelého roja.

Medník

V prírodných včelstvách sú bunky v medníku asi o 0,3 až 0,5 mm väčšie ako v plodisku. V šesťdesiatych rokoch boli urobené pokusy s rôzne veľkými bunkami v plodisku i v medníku. V plodisku boli bunky 5,1 mm a v medníku 5,7 mm. Toto rozdelenie bolo také úspešné, že materská mriežka sa stala úplne zbytočnou.