Stredoeurópska skúsenosť včelárenia v uteplených úľoch vyplýva zo zimovania slabších
včelstiev, ktoré počas jarného rozvoja sú vzhľadom k izolácii stien závislé na vlastnej výrobe tepla, preto ich vzhľadom k rýchlejšiemu rozvoju
včelári zužujú na niekoľko plástov a potom postupne po jednom alebo dvoch plástoch rozširujú plodisko. Je to pravdepodobne pozostatok technológie
včelárenia v „rakúskych“ úľoch zadovákoch a v „maďarských“ úľoch ležanoch. Včelstvo v prírode toto nikdy nepoznalo. Vždy sa muselo vyrovnať s
rovnakým priestorom a s rovnakým počtom plástov. Podobný stav je v nadstavkovom „mrakodrape“.
V roku 1885 došlo na Slovensku k prvému
usmerneniu pri výrobe včelích príbytkov, kedy sa začal vyrábať Krajinský úľ na vonkajšiu mieru rámikov 240x185 mm. Bol to úľ prístupný zozadu, do
ktorého sa umiestnilo 30 rámikov v troch radoch nad sebou. Dva rady tvorili plodisko a tretí rad bol medník. Neskôr, po roku 1912, sa na
Slovensku rozšíril Baloghov úľ, ktorý bol už nadstavkový, prístupný zhora na rámikovú mieru 366x366 mm v plodisku a 366x183 mm v medníkových
nadstavkoch.
Tieto úle mali jednoduché steny z dosák hrubých 25 mm. Myslím, že tieto dva úle boli už v čase svojho zrodu svetové a
ovplyvnili ďalší vývoj technológie včelárenia na Slovensku, ktorá pretrváva až do dnešných čias. Ešte v roku 1986 som sa stretol so včelárom,
ktorý obhospodaroval svoje včelstvá v Krajinských úľoch. Môžeme teda konštatovať, že včelstvá úspešne prežívali celé storočie v príbytkoch s
neuteplenými stenami a odolali takým krutým mrazom aké boli v zime 1928/1929 a 1939/1940, kedy na Slovensku klesli teploty na mínus 43 stupňov
Celzia.
Zároveň nás uvedené skutočnosti pobádajú k úvahám, prečo je v záujme efektívneho včelárenia vhodné prejsť na včelársku prax v
tenkostenných úľoch bez falcov, s možnosťou kombinovať vysoké aj nízke nadstavky položené na seba vo vrstvách „na tupo“. Každý včelár tak môže
dokonale využiť svoju doposiaľ používanú rámikovú mieru v kombinácii so svetovou mierou nízkych nadstavkov úľa s Langstrothovou dĺžkou rámika.
Vždy vo mne vzbudzovala úžas Farrarova metóda zimovania výkonných včelstiev. Štyri 16 cm vysoké nadstavky boli husto obsadené včelami, v ktorých
Farrar odhadoval okolo 27000 až 30000 včiel. Zimný chumáč sedí väčšinou v hornom nadstavku, ale zasahuje až do spodnej časti. Akým spôsobom tento
známy praktik vytváral takéto silné včelstvá, mi nebolo jasné bez toho, aby som včelstvá nespojil alebo nepridal oddielok. Farrar píše, že je
celkom normálne, keď vo včelstve zimuje 30000 včiel. Poznamenáva, že slabé včelstvo je dôsledok obmedzeného plodovania v lete. A hneď uvádza, že
jedno plodisko je veľmi malé, aby umožnilo väčší rozvoj plodovania, pokiaľ nerobíme špeciálne zásahy, ktoré by priestor na plodovanie uvoľnili od
medových a peľových zásob. Ako sa to robí, to neuviedol. Po niekoľkoročnom sledovaní zimnej sily včelstiev som vždy prichádzal k záveru, že silné
včelstvo malo priemerne 1300 gramov, čo zodpovedá obsadeniu 9 rámikov miery B. Vždy som sa snažil dodržať zásady pri príprave včelstiev na zimné
obdobie podnecovaním malými dávkami cukrového roztoku začiatkom augusta. Včelstvá som preložil do medníka, a to spôsobom plod – prázdny plást.
Tak to doporučovala teória aj skúsení včelári. Hoci počasie bolo teplé, včely rozšírili plodové telese len na plodových plástoch. Prázdne plásty
žemlovej farby, ktoré som si myslel, že budú zaplodované, boli zanášané podávaným cukrovým roztokom. V roku 1989 som zabudol prehodiť B9
nadstavky trom včelstvám do medníkov a začal som všetky rovnako podnecovať. Včelstvám som podal na spracovanie zimných zásob priemerne 15
kilogramov cukru. Na jar v roku 1990 pri podávaní cukrovomedového cesta som zistil, že tri včelstvá uhynuli od hladu, nevidel som ich v uličkách,
úle som neotváral. Medník týchto troch včelstiev bol plný zásob. Prekvapenie ma čakalo koncom marca, kedy som z týchto troch úľov videl vyletovať
viac včiel ako z ostatných úľov. Letáče neboli zatvorené, tak som si myslel, že včely z iných úľov našli zdroj sladiny a prenášajú ju do svojich
úľov. Nedalo mi to a úle som otvoril. V úľoch boli pôvodné včely. Osem zaplodovaných plástov, šesť v plodisku a dva v medníku. Včelstvá v tom
roku doniesli 15 kg medu z repky, 30 kg z agáta a 38 kg z maliny. Odvtedy neprekladám včelstvá do medníka, ale ich po skončení znášky nechávam v
plodisku a do troch dní po poslednom vytáčaní medu začnem zakrmovať väčšími dávkami cukru v 4 litrovom pohári s presakovacím viečkom zaliateho
studenou vodou na pomer 3 : 2 tak, aby zaplnili medník zásobami. V mesiaci auguste matka kladie vajíčka, z ktorých sa vyliahnu prevažne zimné
včely. V septembri liahnuce sa včely sa v prevažnej väčšine vyvíjajú ako zimné včely.
Už od dôb Farrara vieme, že najdôležitejším
faktorom pre prezimovanie včelstiev je hneď na prvom mieste ich sila. Hneď na druhom mieste je to množstvo a kvalita potravy dodaná včelstvám do
polovice augusta, výnimočne neskôr. Minimálna veľkosť včelstva pre zimovanie je 5000 včiel, čo je asi 0,5 kilgramu, ale pre jarnú znášku to musí
byť najmenej 20000 včiel a viac. Preto musíme včelstvá posilňovať pred zazimovaním oddielkami a nechať vo včelstve pracovať až do jarnej znášky
dve matky. Musia obsadať aspoň dva vyššie nadstavky, tri nízke alebo jeden vysoký nadstavok spolu so zásobným nízkym nadstavkom. Musíme im dodať
okolo 20 kg zásob. Nebezpečná situácia nastane v lete aj na jar, keď plodové hniezdo rozdelíme a plodové plásty prevesíme. Plodovému hniezdu musí
byť zachovaná celistvosť uzavretého telesa vzhľadom k dodržaniu teploty potrebnej na vývoj plodu, ktorá je konštantná a je vždy vyššia ako
teplota v úli a teplota vonku. Nižšia teplota plodu vedie k predlžovaniu jeho vývoja, k poškodeniu alebo dokonca k jeho úhynu. Preto je
výhodnejšie pri rozširovaní a zužovaní úľového priestoru pracovať vo vrstvách s celými nadstavkami.
Prehadzovanie nadstavkov a ich pridávanie podporuje tendencie včelstva plodovať a táto
technológia umožňuje včelárovi obhospodarovať silné včelstvá.
