Sortiment jedál zakáľačkových špecialít je naozaj bohatý. V tejto súvislosti sa často hovorí o
dolnozemských špecialitách. Lenže kdeže tam Dolná zem! Veď aj my Horniaci dnes vieme narobiť takých klobás, že ich odtiaľto zavoňajú až hen na
Dolniakoch. Priznám sa, že k napísaniu tohto receptu ma najviac vyburcovali uštipačné poznámky ľudí staršej generácie, ktorí neprestajne tvrdia,
že údenárskym výrobkom sme kedysi mohli onikať, také boli vynikajúce, ale dnes?
Hlavná vec je, že každá poriadna zakáľačka je
pre mnohých ľudí ešte aj dnes
krásnou rodinnou udalosťou. Najmilšie boli zakáľačky na čierno. Na tých
ostatných najzaujímavejšou
udalosťou bolo sťahovanie brava z kože, ako prežitok
zákona z čias Rakúsko-Uhorska. Neviem prečo bola táto milá rodinná slávnosť
zaradená
ešte za socializmu medzi folklór. Možno preto, že to už nebol folklór,
ale veľkovýroba aj v domácnosti. Potrebné mäso sa jednoducho kúpilo v
obchode.
Možno aj preto sa v mestách zakáľalo oveľa častejšie a viac ako na dedine. Aspoň
ja nepoznám poriadny panelák, v ktorom by sa v
tých časoch nerobili klobásky a
iné dobroty.
Táto špecialita je nazvaná
podľa určenia a dá sa pokladať za čosi vzácne a
ojedinelé. Na jej prípravu potrebujeme päť kilogramov vykosteného baranieho mäsa
zo
stehna a päť kilogramov dobre prerasteného bravčového bôčika. Túto zmes
zomelieme na mäsovom mlynčeku s osem milimetrovými otvormi. Pridáme
koreniny, a
to na jeden kilogram pomletej mäsovej zmesi dáme 1 Dg cesnaku, 2,2 Dg soli, 2 Dg
sladkej papriky, 1 Dg mletého čierneho
korenia a 1 Dg mletej rasce. Pomádu
zamiešame do vody tak, aby sa soľ rozpustila. Keď všetko premiešate, budete
ochutnávať a možno toho
či onoho pridávať, aby všetko bolo tak akurát.
Pripravenú masu nabíjame do tenkých bravčových čriev. Po vyúdení, vysušení a
dobrom
uskladnení budete mať červenú kráľovnú medzi klobásami. Pozor na mačky,
hovorieval starý otec, keď chcel našu horniacku klobásu zachrániť na
horšie
časy. Pozor na mačky, najmä na tie dvojnohé. Lebo sa nám celkom určite vydarí,
zaručene bude najlepšia a najchutnejšia. Istoiste
nám ju budú závidieť susedia a
kamaráti včelári, ale nikomu o tom nepovedia. Potajomky si zoženú mäso, prísady,
recept a urobia si ju
sami. Potom nás pozvú do kočovného voza a povedia : Nože
poď, mám pre teba prekvapenie!. My prídeme, akože inakšie, a ochutnáme. Tvar,
chuť, vôňa, farba, to všetko nám bude známe, pochválime, ale v duchu si povieme
: Kdeže je táto od mojej! S mojou sa veru nemôže ani
porovnať. Podľa mojej
mienky je však najlepšie, ak sa každá vec chváli sama. A táto pochúťka takou je.
